Dnes je:
Štvrtok
14. 12. 2017
alebo čo...
nemetko.sk
Meno v kalendári:
Branislava
Tomu vravím pomsta rodičov!
MENU:
Home
Niečo o mne
Životopis
Moje fotky
NOSTALGIA:
Starý Guestbook
Web IRC klient
Web ICQ klient

Životopis


ŽIVOTOPIS

Takže ak ste si čítali niečo o mne, tak by ste mohli vedieť, že som sa narodil, a to v celku pre mňa nenáročnou formou v Trnavskej nemocnici v dobách hlbokého totáča. Moja maminka o tom nevedela a doma to bolo bráxovi dosť jedno, aj keď mal už nejakého toho jeden a pol roka. No a ešte ocinko. Tomuto bolo po toľkom alkohole asi tiež jedno a jeho kamarátom takisto, takže jeho nexáme zatiaľ odpočívať v krčme pod stolom a vrátime sa do pôrodnice. Hneď ako som sa narodil, ma doktor poriadne vyfliaskal po zadku, lebo mi z očí nepozeralo nič dobré a namiesto maminke ma podal sestričke (maminka pod narkózou aj tak moc neprotestovala). Vraj ma bolo teba umyť a taq, a tiež že ženy po cisárskom reze nemajú bohvie koľko elánu maznať sa s dieťaťom, ale ja tomu neverím. Určite išlo o nejaké spiknutie a vymenili ma, takže teraz Vám toto nepíšem ja ale ten vymenený záprdok, čo má môj život. Alebo skôr to som sa teda vlastne nenarodil ja ale ten koho život teraz žijem.
Ale aby sme sa pohli ďalej, budeme predpokladať, že o žiadnu konšpiráciu nešlo a tá sestrička ma fakt len umyla a vrátila na miesto. To už bola maminka pravdepodobne zašitá, ale ako vieme, tu nejde o ňu, ale o mňa! Takže ma odniesli medzi ostatné uvrieskané decká, ktoré mi statne liezli na nervy, lenže poznáte to. Čo si pomôžete, keď len ležíte na chrbte a vašim najheroickejším výkonom je zašpinenie plienok. Inak zážitkov z nemocnice mám plno, bohužiaľ sa netýkajú môjho pôrodu, takže tie až neskoršie. No a jediné, čo si ešte pamätám zo svojho ranného detstva je, že som tie plienky zašpinil ešte nespočetne krát.

TOP

Detstvo

No a potom už si začínam matne pamätať niečo z obdobia, keď som mal svoje tretie narodeniny. Približne. Nie že by to boli nejaké svetoborné veci, ale proste si to pamätám. Teda to som bol ešte veľmi slušný a dôveryhodný xlapček. Veď to poznáte, ste v spoločnosti cudzích ľudí, a snažíte sa urobiť dojem. Až na zopár maličkostí, ako vyliata kyselina z otcovej autobatérie na maminkinom novom koberci, alebo polomŕtvy brat. No a zopár ďalších vecí. Ale to nexajme taq. V škôlke som vždy vynikal, až na toľko, že som snáď ako jediné dieťa v celej československej histórii chodil dvakrát do tej istej triedy (no dobre smejte sa prepadol som už v škôlke...). To my však nezabránilo, aby som sa z vervou pustil do štúdia na základnej škole. Teda musím priznať, že som tam chodil len osem rokov, ale fu dalo to zabrať. Najlepšia však bola angličtina v poslednom ročníku! To ujo Martinák, keď napríklad zahlásil: "Vezmete si vtáka a opíšete ho!" som sa už proste nezdržal a spýtal sa, že čo majú robiť dievčatá... No a samozrejme, že popri tom boli nejaké tie dobrodružstvá chalanského života, niekoľkokrát stratené kľúče, rozbité kolená, modriny a poloutopenia, napriek tomu som to všetko zvládol v relatívnom zdraví a duševnej pohode, takže teraz môžem tvoriť tieto svoje životopisné diela :)

TOP

Strojarina

No po úspešnom zabsolvovaní základky, som sa na rozdiel od ostatných detí stresujúcich pred príjmačkami v pohodičke bavkal a "pripravoval" sa na štúdium elitnej Trnavskej školy menom SPŠ Strojnícka. Už vtedy som fandil compom a elektrikárina bola asi taq najbližšie tomu čo som xcel v živote robiť. Po squellých prázdninách som nastúpil do výberového ústavu, kde si nás triedna Ing. Gaspárová prebrala, aby nás pod svojou ochrannou pneumatikou (teda tú bolo fakt ľahšie preskočiť než obísť) doviedla až do štvrtého ročníka. Nie že by som ju xcel dáko ohovárať, alebo dačo, ale taq nervóznu osobu, ste ešte nevideli. Po prvom mesiaci v našej triede snáď nebolo žiaka, ktorý by nemal od nej poznámku, že vyrušuje na hodine! A to mu len padlo pero, zahniezdil sa na stoličke a podobne. Ale nám to bolo jasné v okamihu, keď sme zbadali jej Adam´s family. Šak také fejsy ste ešte asi živote nevideli!!! A ostatný členovia profesorského zboru to doháňali. Menujme len niektorých. Anča "Pani podvypínačová" Brestovanská, ktorá nám zo Slovenského jazyka urobila peklo, a akoby jej nestačilo, mala nás na psyxológii a etike. Magor Martinkovičová, ktorej oborom bola fyzika a matika, alebo Inžinier Krajčovič, ktorý nás učil elektroniku, ale sám ju vyštudoval niekedy v roku 1950, a ešte v roku 1996 nás ohuroval dokonalosťou 1 a 2 bitových procesorov. Ale zase nám to vynahrádzali profesori ako "Ďuso" Šimun, alebo "Ne" Konečný, ci Kuchár a Hrčka, dvojka v bielix pláštox. Alebo dodnes nezabudnuteľný hromový hlas vyxádzajúci z útleho telíčka 160cm vysokého inžiniera Calpaša. A samozrejme nezabudnuteľné osoby ako PhDr. Balúnová, ktorej autorita bola veľká asi ako mozog blondínky (nič proti tebe Ali) už od prvej hodiny. Profesor Lacko, ktorého vety ako: "Vy atrapa študenta", "Vy môj milý kaktus", "Vy ste ako slepé kura, dám Vás do hrnca so zrnom, a vy len hrabete a hrabete", ci "Vy nosíte toľko mejkapu, že ak na Vás raz niekto zakričí a vy sa prudko otočíte, xicht sa Vám presťahuje na temeno!" sú proste heslom SPŠ Strojníckej.

TOP

Chmeľ

Taq sme si taq pokľudne plávali stredoškolským životom, pokiaľ si po nás neprišla zubatá menom "stredoškolská prax". Samozrejme slávna 3EA mala prax v pohodičke, na rozdiel od nexvalne známej 3EB. Nikomu sa akosi výhodné zamestnanie hľadať nexcelo a podobne, až nás zaxránila Tá naša drahá riaditeľka, ktorá povedala, že uzná chmeľovú brigádu v Čechách u Rakovníka za prax. To viete že asi 80% účastníkov bolo z 3EB. Po medzirezortných dohodách bol počet elektrikárov zredukovaný na prijateľnú medzu, a boli pribratý ďalší členovia. Na naše veľké potešenie išlo napríklad o statočnú Miss Strojarina (už tretím rokom), a jej spolužiačky navštevujúce neďalekú triedu TIS (No boli len krížom cez chodbu, hneď oproti našej triede, takže medzitriedne dohody boli v poriadku a vzťahy na vrelej úrovni:). No a konečne nadišiel deň našej slávnej cesty. teda musím uznať, že brigáda to bola namáhavá, ale bodaj by nie, keď sme mali priamo na ubytovni bufet a dozor býval na druhej strane areálu :). To viete je veľmi vyčerpávajúce robiť od rána šiestej do poobedia do druhej, ak ste išli spať v to ráno o tretej, ci štvrtej. Aj keď nejaké tie vylomeniny a družobné priateľstvá s dievčenskými školami v Čexáx boli odpustené, dodnes ostala nezabudnutá veta vypustená z mojej tlamy v jednom malinkom koloniále v blízkej dedinke: "Hanáckó kyselku nemáte?". Aj keď to možno nevyznie srandovne, výraz predavača, ktorý so mnou asi desať minút komunikoval v slovenčine, hovoril za všetko :) Dodnes si tiež pamätám tú obriu "afterparty" tesne pred koncom, po ktorej sa skoro kompletné osadenstvo prebudilo na lúke na rachot a hluk traktorov, ktoré nás prišli vyzdvihnúť do práce. A musím uznať, profky sa držali statočne, keď xlastali s nami :)

TOP

Stužková a maturita

No a potom prišla stužková. Bola to fakt obria párty, na ktorej triedna netušila, čo sa naozaj deje, pretože po polnoci už nebola sxopná samostatného pohybu ani po stope hada, nato rovno. Nemetko so Sekom roztáčali tombolu takým spôsobom, že drzosť týxto moderátorov nie je rodičmi dodnes odpustená. Čašníci sa flákali a ujedali nám zo zásob. Našťastie pôvodne zakázané xlastanie sme obišli rôznymi geniálnymi nápadmi, ako oslava narodenín a menín niekoľkých členov 4.EB a ix priateliek. Likvidácia cien do tomboly (Metaxa 7* a pod.) tiež prebehla na prvý pokus a stopy po ožranox boli veľmi rýxlo zametené, takže nič nebránilo riaditeľstvu poďakovať nám za najkrajšiu a najslušnejšiu stužkovú. Hold vedeli sme v tom xodit :)
No a potom nejaká ta formalita menom maturita. Celá trojhodinovka učenia na elektrotechniku (nakoniec som si aj tak vytiahol Personálny počítač) zdvihla moje sebavedomie natoľko, že som sa nenaučil ani jednu tému zo slovenčiny, a z angliny som si pripravil miesto tém desať základných haluzí, na ktoré stočím reč, keď budem v koncox. Teda keď sa mi ujo Ďuso pokúšal vrátiť stále vyrušovanie na jeho hodinách a myslel si, že ma dostane akýmisi teoretickými rečičkami o procesoroch a podobne, mi nebolo úplne všetko jedno, ale nakoniec sa neopýtal nič, čo by som už dávno nemal naštudované z Techboxu v Skóre a z PC Worldu alebo PC Revue. Očividne používal tie isté zdroje :) Všetko dopadlo viac než dopre a podľa všetkých meradiel by som bol úspešný aj na vysokej škole.
Takže som si tam teda tú prihlášku podal, avšak MTF vypočula moje prosby až v druhom kole, načo som sa rozhodol dobrovoľne odísť ja, pretože táto škola bola o učení a nie o tom čo som xcel ja, teda o compox. Teda, nie že by sa mi nexcelo učiť, ale preboha čo si myslíte, že po tete Gottwaldovej som mal ešte náladu na matiku a fyziku? Hodiť na nix bobok :) Takže som si taq nejako zvláštne zariadil svoj odxod na vojnu.

TOP

Vojna

Ali teraz nečítaj, pretože sa idem rozširovať o vojne, a ja viem že teba to nudí. Ale pre Vás ostatnýx musím (a dúfam, že môžem ... teda nie že by som o tom nenapísal, aj keď mi zakážete, ale slušnosť je slušnosť) povedať, že vojna je najväčšia pakáren na svete. Našťastie som z nej preč už To viete, že to poteší, a nielen srdce diváka, ale hlavne moje srdiečko :) Teda, nie že by som tam nezažil nejakú srandu, ale ono to bolo v celku nepríjemné až nexutné, a radšej ani nexcite vedieť, ako sa solí polievka, ci čo je to UHO. No ale pretože do nás vrazili dosť injekcií a brómu v čaji bolo tiež dosť, prežil som iba s niekoľkými otravami jedlom a bez jedinkého priestrelu na svojom tele. A prišiel toho squellého dňa 28. marca 2000 domkov.
Ale aby ste teda nepovedali, že Vám nič nepoviem, bolo to asi takto (áno teraz sa musíte poriadne zahniezdiť a dobre usadiť, pretože to bude ešte veľmi dlhé):
8. apríla 1999 som sa ráno asi o šiestej hodine rannej dostavil na trnavskú železničnú stanicu, odkiaľ mi odchádzal vlak do mesta menom Senica nad Myjavou, ktorá sa mala stať na rok mojím druhým domovom. Už vo vlaku som spoznal niekoľko tiež rovnako postihnutých, a v Senici na stanici sme sa samozrejme ihneď pobrali... no jasne že do krčmy :) nejsme dnešný! No a potom asi o tri hodiny po predpísanom príxode, nutne podgurážený sme sa dostavili do kasární (teda ale na niekoľkých chalanov, ktorých museli doviezť V3Skou, z ktorej ani vystúpiť nemohli, sme nemali :). Tam sme okrem hnusných párkov (ktoré sa mali na dlho stať našim najxutnejším jedlom) vyfasovali aj nový zostrih, prádlo, tepláky a hlavne maskáče a kanady. Pre tých, čo sú neznalí veci, sú maskáče také fľakaté rifle, ktoré majú vojakovi dodať pocit, že ho nepriateľ nezbadá. Mali sme však aj trocha šťastia, pretože tie naše boli v celku nové a dokonca boli vzoru 97 :) Všetci im prezývali listnáče, lebo to bola nedokonalá kópia moderných maskáčov NATO. Mali niekoľko vačkov, dokonca viac než kapsáče a plno všelijakých geniálne vymyslených odkladacích priestorov. Miesto útočného noža zaujal bager (teda lyžica, veď sme boli furt pripravený jest) a tam, kde mali byt rozličné doplnky, sa nachádzali cigarety :)
No ale aby sme prešli k samotnému výcviku. Prvý mesiac, sme absolvovali veeeeľmi tvrdý nácvik pochodovania, poradovej prípravy, a rôznych sebaobranných techník. Teda musím povedať, že najlepšie sme zvládli povel "Pohov, voľno na mieste!" a naše k zemi vyzeralo ako by si líhali veteráni prvej svetovej vojny. Áno myslím tých 100 a viac ročných dedov :) BTW Dedo, jeden z našich veliteľov v príjmači :) Jeho najprísnejším kúskom bolo, keď nám prikázal vyrovnať rad pred jedálnou :) A inak bol každý víkend neoprávnene mimo kasární a po každej vychádzke (mal ju minimálne každý druhý deň) nás mučil rozprávaním o tom koľko pív vypil. Dodnes si pamätám jeho rekord 10 a pol. Hm druhý deň sme nacvičovali plížením a plazením vpred. Bohvie prečo? Nakoniec sme to všetko zavŕšili úspešným vykonaním slávnostnej prísahy, a odfičali na zaslúženú dvojdňovú dovolenku. Po dovolenke som sa mal vrátiť k svojmu raketometnému oddielu a zašívať sa v garážach ako elektromechanik. Nie že by som čosi tušil o autách, ale pochopte, celá vojna niekde v autoparku spiac na korbe V3Sky a ďaleko z dohľadu všetkých tých gumených zelených mozgov. Samozrejme, že tam hore mal so mnou dakto iné plány, a preto keď som sa konečne vrátil v nedeľu o pol jednej do kasární, oznámil mi dedo, že sa mám pobaliť a zajtra ráno o piatej hodine štartujem na dvojmesačný výlet do poddôstojníckej školy v Jelšave. Pá pá milý autopark, a pá pá milý raketový oddiel, šup ťa delostrelcom tomu škaredému ujovi Serafínovi (naozaj veliteľ delostreleckého oddielu sa volal major Serafín, a jeho jedinou prioritou bolo vychovať z nás vojakov, a čo viac, dobrých vojakov!). Teda až po tom, čo absolvujem nejaké to ďalšie učenie sa matiky na vojne :(

TOP

Poddôstojnícka škola Jelšava

Cesta prebehla v celku fajne, spoznali sme nečakané krásy slovenskej stredozeme :) a lahôdky regiónu Jelšava. Ako vravel vodič autobusu, je to ešte stredné Slovensko, ale ak prepľujete cez plot kasární pľujete už na východné Slovensko. Ale o tomto sme nechceli, však? Samotná Péeška prebehla v celku rýchlo. Opäť nás mal na starosti akýsi desiatnik zo stáleho stavu (neviem prečo stály stav, keď rukovali stále nový),ktorému hovorili pašerák koní. Hodiny v učebnom komplexe vyzerali dosť jednotvárne. Prišli sme, všetci pospali, šli na obed, dali si poradovú prípravu a šli von xlastat. Áno, mali sme vychádzky. Na tej svojej prvej som sa riadne strieskal, a moje nočné koncertné turné bolo zatienené len koncertom o niečo skúsenejšieho vodiča zo stáleho stavu menom "Triskáč". Nič proti Triskáčovi, ale on musel byt veeeľmi skúsený, keď mu potom veliteľ zatrhol všetky vychádzky až do odvolania! Iba v momente, keď sme volili prezidenta mu museli povoliť výbeh, ale pretože v hostincoch bolo zakázané nalievať, nemali obavy. Ale mali mať! Vojak si poradí v každej situácii a na východnom Slovensku ak zavrie krčma, masové demonštrácie na seba nenechajú dlho čakať :) Ale aby som sa vrátil k svojej osobe. Bolo nás dvanásť budúcich veliteľov diel na jednej izbe a jeden budúci veliteľ raketometu. Na oko sme sa medzi sebou neznášali, ale v skutočnosti sme neznášali stály stav (okrem Triskáča), a snažili sa im ich mazáctvo znepríjemniť na každom kroku. Štyria sme boli zo Senického klanu, a držali ako pravý západoslováci pri sebe (teda Mišo Kečkeš bol južný Slovák, ale pomôžeme si?), chodili spolu chľastať, provokovať stály stav a ulievať sa z rozcvičiek (no šak uznajte, 200 klikov a 400 drepov + 4 km behu, to je rozcvička?). Nejako nám to vďaka bohu prešlo a priblížili sa záverečné skúšky. Našťastie nám túto "hektickú" dobu (mali sme povinné študijné voľno, kedy sme miesto na vychádzku museli ležať na izbe... no mali sme si čítať poznámky, ale uznajte, ako sa dajú robiť poznámky v spánku?) spestrili Američania, ktorý si prišli pozrieť najmodernejšie slovenské delostrelecké systémy ZUZANA, a spojili to z výletom do VVP (no vojenského výcvikového priestoru) Lešť. Bol síce Jún, ale leto o sebe nedávalo vedieť práve razantne a tak sme brodili po kolená v bahne a každý večer sme sa sprxovali minimálne hodinu (no to viete, zasxnuté bahno nejde dobre dole studenou vodou). Ale tá sranda, keď americký vojak vracia Kakaové rezy ako vadné, pretože nemajú prúžok na otvorenie, alebo dôstojník prieskumu sa stratí a po jedno dňovom pátraní je nájdený ako blúdi na UVAze stále dokola okolo Lešte, stála za tú námahu. Aj keď nás nemuseli prinútiť vykopávať DANU z bahna len poľnými lopatkami.
No a potom prišli skúšky na PŠ, ktoré som absolvoval ako najlepší zo skupiny (a to som len použil zdravý rozum) a vyslúžil si skvelú odmenu. Dva a pol dňa opuštáku. Teda nebyť toho, že ŽSR ponúkajú tak skvelé služby, že som prekonal vzdialenosť 417km za púhych 8 hodín (teda asi 50km za hodinu) bola by to odmena, ale odísť o štvrtej z kasární a prísť po polnoci ešte len na trnavskú stanicu, celú sobotu prespať a v nedeľu hneď po obede absolvovať tú istú tortúru nepovažujem za odmenu...
TOP

Návrat strateného syna

No a potom sme sa opäť autobusom vrátili do našej "drahej" Senice. Prvý večer sme v rámci aklimatizácie odovzdali vychádzkové knižky a náš drahý výkonný práporčík Peter Urban nám dal najavo, že vychádzka je v Senici odmenou ako v Jelšave opušták. To však ešte tento riťolezný desiatnik o tri mesiace staršieho stavu ako my netušil, že mu spravíme z výkoňáctva peklo. Najprv to síce nešlo, pretože si zaumienil, že nemo a luki (aka Martin Német, Lukáš Jureňa) sa stanú po svojom povýšení hlavnými ťažnými silami v dozornej službe (čo obnáša vstať o pol šiestej, absolvovať výcvik, o šestnástej prebrať sklad zbraní, do druhej v noci zabíjať nudu a povinne byť hore, spať potom celé TRI hodiny do nejakej piatej, a znova zabíjať nudu a byt povinne hore do štvrtej a odovzdať sklad zbraní, suma sumárum 36 hodín na nohách, s 3 hodinovým spánkom), kečo (teda Michal Keckeš) strážnym (celú noc mrznúť v úplnej tme s nabitou zbraňou v ruke), zdendo (Zdeno Černý) zasa skvelým prieskumníkom (celé dni vláčiť na chrbte asi 20kg puzdro so stolíkom, mapami a rôznymi prístrojmi => čo myslíte, prečo sa im hovorí korytnačky ninja?), a chupi s láďom (Peter Chupáč, Vladimír Beňák) zasa výkonnými nástrojmi velenia, teda šéfmi príjmača (teda celé dni poradovej prípravy a potom niesť mesiac zodpovednosť za ustráchaných chlapčekov). A tak som si z lukim odkrúcal obdenné služby, raz dokonca dvojtýždňovú šnúru, keď luki predal službu mne a spať ja jemu. A tak sme občas zašli na vychádzky, kde nás zlinkovali 4 pivá a potom sme trpeli nevyspanosťou. Nakoniec však prišiel deň našej odplaty! Frčky slobodníkov, vyšší plat a hlavne, veliteľ, ktorý odišiel na vysokú školu. Ale aby som sa zmienil o Rastíkovi Kauzovi, všetci ho vďaka kozej briadke a príjemnému verbálnemu prejavu volali koza, a jeho predstava velenia spočívala v telesných trestoch. Nie že by nás bil, ale kačáky z autoparku až po baraky, čo je asi 800m za 8 min + kolečko okolo buzeráku (ďalších 800m) za každú začatú minútu ktorú sme meškali, dávalo naším nohám zabrať.
No ale boli tu frčky, veliteľ f <> a našou povinnosťou bolo odrazu veliť čatám, a dozorná služba sa konala raz do týždňa, niekedy v podobe veliaceho poddôstojníka (vstávate o pol šiestej, odvediete tú zberbu na raňajky - v podaní tretej batérie, teda nás, všetkých dvoch ľudí - ostatný predsa nebudú vstávať kvôli takému humusu!!! - a večer nejdete na vychádzku...) a veselo sme chodili na vychádzky. Bohužiaľ príplatku za velenie sme si moc neužili, pretože sa nám zároveň predĺžili vychádzky o hodinu, teda do pol jedenástej, a verte tomu, že tých šesť pív a šesť ginov nám niekoľkokrát zabránilo stihnúť posledný senický autobus MHD, ktorý mal pred kasárne príchod 22:28. No a ako velitelia čiat sme získali obrovskú morálnu výhodu nad našim drahým výkoňákom Peťkom. Podpisovali sme si vychádzky, dokonca predĺžené :) No a v takomto duchu to šlo ďalej, až na občasné spestrenia. A to nechcite vedieť, čo sme stíhali, ako desiatnici z vychádzkou do pol dvanástej!!!
TOP

Nejaké tie historky a potom slávnostné prepustenie

Teda chcieť to môžete, ale ja Vám to nepoviem :) No ale takými najdôležitejšími spestreniami boli slávnostné salvy v Blave na Silvestra 31.decembra roku 1999. To bolo po prvý krát, čo oslavovali Slováci nové milénium (druhýkrát o rok neskôr na Silvestra 2000:). A ostré streľby na Záhorí vo februári 2000, za účasti pozorovateľov francúzskej armády. Samozrejme že naše staručké Dany (ročník 77 - teda ako môj bráxa Loki :) nemohli zniesť takú obrovskú záťaž, a tak sme zažili fakt kopec srandy. Ale to vám budem vyprávať niekedy pri pive, OK?
Poďme radšej k tej slávnostnej udalosti 28. marca 2000. To Vám bolo, keď sme už 27. ráno na nástup šli v žltozelených šiltačkách miesto tých hnusných listnáčových šerbľov! Ujo veliteľ Fischer (hej Fischer Reisen, výlety priamo do basy) mal síce zopár výhrad, ale pretože sme mali lehotu 14 dní na odvolanie a pred sebou už len 24 hodín v kasárňach, milo sme mu s úsmevom vysvetlili, že sa má ísť bodnúť dakam. Vychádzky neboli aj tak, jesť sme podľa zákona museli, a celý deň sme sa zaoberali vrátením výstroje, kým sme ešte mali oprávnenie podpisovať sa ako voj. slob., alebo des. (áno podes nemetko, alias kapitán Nemo:), tak bezmocne odišiel dakam. 28. ráno nás prišiel zobudiť náš drahý a milovaný poručík koza, aby nás odviedol posledný krát na buzerák. Síce sa nás najprv pokúšal zoradiť do tvaru a vyhrážal sa kačákmi, ale úprimne, musel zasiahnuť až serdžo, teda major Serafín, ktorý nás ako tak dal do late a koze prenádherne vynadal... Ujo podplukovník pavúk (alias Paulička, chlápek 210cm vysoký a tak 70kg ťažký s nohami dlhými jak ruský ropovod (a rovnako krivými):) nám "láskavo" dovolil na buzeráku odrátať si civil, a odprevadil nás za bránu. Síce nám zakázal rozhadzovať metre a hulákať, ale myslíte že dajako zakročil? Nie bežal sa schovať na štáb, aby nám nebol po ruke :) No a postupne sa už len rozpadalo naše spoločenstvo, ako po ceste vystupovali veteráni...
Ali teraz už môžeš opäť čítať.:) 29. marca som konečne dorazil domov :) a postupne sa začal zapájať do toho starého života civilistov. Veď to poznáte, úrad práce, sociálka a podniky kam v uniforme nesmiete... Nie že by som dajakú na vychádzkach, dovolenkách a opúšťákoch nosil, ale ten pocit, že sa tam vrátite...
TOP

Preťažký to život na vysokej škole

Samozrejme, že byť doma nie je len chodiť po baroch a flákať sa ako na vojne, ale začnete mat aj akési povinnosti a hlavne zase rodičov. No a pretože asi poznáte ten veľký rodičovský vplyv na deti, a moju nexut pracovať, prihlásil som sa na jedinú natoľko slabú školu v mojom okolí, že ju zvládnem aj ja. Áno, správne je to UCM (nič proti tejto škole, ale veď ja ešte niečím prekvapím :). Tu som si začal užívať pre zmenu študentský život, a musím uznať, že má všetky výhody toho vojenského a nevýhody toho domáceho, ale môžem rozvinúť to najlepšie zo svojich skúseností desiatnika v ASR :)
Ale aby sme to vzali tak akosi od hlavy a dostali sa k pätám, všetko začalo slávnostným zápisom, ktorého som sa zúčastnil bez toho aby som niekoho zo svojich spolužiakov akokoľvek poznal. Naštastie sa na zápise na filozofiu vyskytli bývalé druháčky z SPŠ strojníckej, a tak som v kľudnom duchu absolvoval... Teda zápis. Tý ktorý to nepoznáte, tak ide o zopár formalít ako vypísanie indexu a tak.. No a potom po týždni nastal ten slávnostný deň, prvý deň školy. Ale nastal akosi bezomňa, pretože pár dní predtým, ma na prexode prešlo auto a ja som si poležkával v nemocnici. Teda, viem že ste všetci videli plno pornofilmov, ale žiadne sestričky sa tam na mňa nevrhali, aj keď musím uznať, že nejaké tie fajn zážitky mám, ale sex v nich nie je... Jedine s veeľkou kopou fantázie a za dvoma stenami a olovenou prepážkou.
Ale škola. Môj veľký deň preto nastal až o 3 týždne. Prifičal som si to na cviká so základov počítačov, posadil sa za comp a prvého suseda sa spýtal na heslo. Kto tipujete, že to bol? Nie Casket sedela na druhej strane. Tento chlapec bol Kájo, seničan, a známy nášho drahého des. Jureňu, teda lukiho :) Ale tento človek ma na výške stejnak príliš neovplyvnil. Síce by som Vám klamal, keby som Vám hovoril ako to presne bolo, ale tak nejak to vyšlo, že mi Casket postupne predstavila Riven, Malú, Georgíka a Angela. A mali sme tu so začiatku fajn megapartu.
Dodnes si živo spomínam na debatu v jedálni našej drahej UCM, keď sme viedli hodinku otázok a odpovedí. Tak sa osadenstvo dozvedelo, s koľkátimi chlapcami som bol v posteli (len jeden...:), a tak. Riven brutálne balila Jura, ten ju nexcel, Angel balil Riven, tá ho nexcela, ja som nebalil nikoho, a nikto ma nechcel :) Nakoniec Angel zbalil Casket, Riven mňa, a Juro skoro skoro Maťu (čo tomu chýbalo? iba kúsok)... Ale začali sa nejaké tie spoločné akcie, keď sme slávnostne prisahali vernosť UCM :) a potom šli na megaparty do Irishu, odkiaľ sa po záverečnej pokračovalo do Alcatrazu. Nejak matne si spomínam, že Angel s Casketom tancovali a ja, George a Riven sme si podávali ľad dosť neobvyklým spôsobom. Hmm :) Potom sme nekolikrát absolvovali chatu u angela, a parta sa začala postupne rozpadať. Tá neznášala tú a ten sa rozišiel s tou. A tak. Ale zdravé jadro, Nemetko, George a Casket ostali stale big big priatelia, len pribrali do party zopár nových ľudí nevysokoškolákov. Ale to si už môžete odsledovať vo fotoalbumoch.
TOP

Koniec

Teda neviem, prečo ste to dočítali až sem, ale asi musíte byt zhrozený mojím životom, alebo dačím podobným. Ja viem, že sa mám dať liečiť, ale zatiaľ mi to takto vyhovuje, takže neviem o čom je reč pusinky :) A poteším Vás, toto je už absolútny koniec. Nie že by som Vám nexcel viac prezradiť, ale ja som dlhšie fakt nežil! Fakt, já byx Ti nelhal maminko :) Teda nie že by som toho ani viac nezažil, ale už je ten životopis aj tak pekelne dlhý takže neviem, čo by ste ešte xceli. Ále, ja tam časom ešte dačo popridávam, nebojte :)
A pokiaľ máte záujem, pozrite si fotky, alebo priateľov. Teda ak ste to ešte nevideli...
LOGIN:
Meno:

Heslo:



View Martin Nemet's profile on LinkedIn   © 2004 Nemetko